SERIÁL – Vztýčenie obvodových múrov, vymurovanie priečok a položenie stropných konštrukcií predstavuje štádium, z ktorého je už na prvý pohľad zrejmá budúca podoba domu. Ku vztýčeniu glajchy už zostáva len „maličkosť“ – dokončenie strešnej konštrukcie a položenie krytiny.

Strechy môžu mať a mávajú veľmi rozmanité tvary. Najčastejšie riešenie je sedlová strecha rôzneho sklonu (od 10 ° do 45 °), nesená trámovým krovom alebo väzníkovou konštrukciou. Nosná strešná konštrukcia musí spoľahlivo uniesť kompletné strešné súvrstvia. Klasickú remeselnú tesárčinu dnes z veľkej časti nahrádzajú alternatívne PC zostavy nosných krovových konštrukcií – zbíjané, skrutkované, lepené alebo montované väzníky a samonosné rámové konštrukcie továrenskej výroby. Samotná realizácia strechy však nebýva často tým hlavným problémom. Prvotným je práve zladenie predstáv investora a architekta o tvare, krytine a jej farbe s požiadavkami miestnych úradov. Na danú tému sme hovorili s architektom Tomášom Veselým.

Čo podľa vás predurčuje (v kladnom i zápornom slova zmysle) tvar strechy, druh strešnej krytiny a dokonca jej farbu, a prečo?

Pri návrhu budovy sa nad tvarom a materiálom strechy (ale napríklad aj nad jej farbou) zamýšľam z mnohých rôznych pohľadov. Prvým je, samozrejme, požiadavka investora, klienta. Potom vlastný architektonický výraz budovy. Okolie – a vzťah domu k okoliu. A v neposlednom rade sa stretávam s požiadavkami na materiál i sklon strechy v rámci územných plánov. Aj také požiadavky treba rešpektovať a dodržať.

Kto o týchto veciach rozhoduje a kto ich na stavebných úradoch sleduje a usmerňuje?

Ak je požiadavka na tvar strechy zakotvená v územnom pláne obce (alebo konkrétnej lokality), o obmedzení rozhodli zástupcovia obce pri jeho tvorbe a schvaľovaní. A buď dali spracovateľovi zadanie, že v tej a tej lokalite trvajú na takom alebo onakom obmedzení, alebo s tým prišiel sám spracovateľ. Nakoniec ho však (pretože územný plán je opatrenie všeobecnej povahy) musia schváliť zástupcovia miestnej samosprávy vrátane požiadaviek na tvar striech. V čase platnosti takého obmedzenia kontroluje jeho dodržiavanie príslušný stavebný úrad. Jednoducho povedané – keď žiadate o stavebné povolenie, úrad posudzuje súlad s územným plánom. A strechu skontroluje.

Nakoľko obmedzenia, presnejšie striktné vymedzenia, korigujú predstavu investora a zväzujú tvorcu projektu?

Požiadavky na tvar, materiál alebo farbu krytiny podľa môjho názoru do územného plánu nepatria. Môžeme diskutovať o tom, či sa taká požiadavka môže uplatniť v pamiatkovo chránených oblastiach, zónach, konkrétnych lokalitách. Inak je to závažný zásah do návrhu. Každému z nás sa páči niečo iné a môžeme si z nejakého dôvodu priať napríklad plochú strechu. Dnes, v čase veľmi citeľných klimatických zmien jednoducho chcem strechu plochú, zelenú, schopnú zadržať časť dažďových zrážok. Alebo môžem chcieť strechu bielu, ktorá sa v lete menej zahrieva. Pokiaľ však v danom mieste trvajú práve na streche sedlovej s tradičnou pálenou škridlou, musím sa zmieriť s tým, že podkrovie sa mi bude zbytočne prehrievať a kvôli povinnosti zadržiavať vodu na pozemku budem musieť riešiť podzemné vsakovacie nádrže.

Existujú kompromisy? Tým myslím – ja ako autor, architekt alebo projektant ustúpim v tejto veci, úrad prižmúri oko inde. Alebo tadiaľto cesta nevedie?

V týchto prípadoch stavebný úrad kompromisy robiť nevie. Ani nemôže.
Asi sa zhodneme na tom, že v niektorých prípadoch (možno vo väčšine) sú lokálne platné direktívy na prospech veci. Miestne platné direktívy – nuž, dôležité je, čoho sa týkajú a čo pre konkrétny návrh v konečnom dôsledku znamenajú. Nejaké obmedzenia v územnom pláne byť musia – napríklad minimálna veľkosť stavebného pozemku, percento plochy, ktorú možno zastavať a podobne. Tieto veci do územného plánu patria. Tvar strechy však nie. Pretože o územnom pláne nakoniec väčšinou rozhodujú laici, tak napríklad požiadavka na sedlovú strechu môže vychádzať len z toho, že sa väčšine z nich páči. Ale to pre mňa nie je dôvod.

Takže kedy áno, kedy len čiastočne a kedy podobné direktívy patria k zbytočným byrokratickým opatreniam?

Do územného plánu také opatrenia nepatria. Samozrejme, existujú výnimky – pamiatkovo chránené budovy alebo zóny. Tu obmedzenia rešpektujem. Aj pamiatkové zóny sú však súčasť mesta či obce. A tie sú živé, nie sú skanzen. Každý čas tu zanechá nejakú stopu a práve ten celok, ktorý sa mení a vyvíja, je inšpirujúci.

Dá sa zbytočné či nezmyselné nariadenie nejako rozumne obísť, a ak áno, ako?

Určite, existuje veľa najrôznejších obmedzení. Spomeniem napríklad boj s pamiatkarmi, ktorí do projektov zasahujú často s nezmyselnými požiadavkami. Ja som za, aby sa sústredili predovšetkým na pamiatkovo chránené budovy a zóny. Mimo nich by však rozhodovať nemali, ba nemali by sa dokonca ani vyjadrovať. Oni sa totiž z princípu snažia mesto zakonzervovať. Lenže mesto tak prestane žiť. V praxi ste sa dozaista stretli aj s ďalšími „kozmetickými“ úpravami – napríklad vikiere áno/nie, strešné okná jedine na nádvorie a iba v rozmere x a y…

V roku 2018 som napríklad projektoval rekonštrukciu domu v historickom centre Paríža. Menili sme okná (za tvarové kópie s dvojsklom), búrali nosné steny. Po skúsenostiach s našimi pamiatkarmi som sa celkom obával požiadaviek Francúzov. No ani stavebný úrad, ani úrady pamiatkovej ochrany sa k projektu vôbec nevyjadrovali, pretože sa nemenil vzhľad budovy. Okná sa jednoducho vymeniť musia, dvojsklo je samozrejmosť, tak čo kontrolovať? A čo je vnútri, to zaujíma len majiteľa domu, nie úrad. To by som si raz prial aj u nás.

Ďalšie diely seriálu:
5. diel: Pozor na okná a dvere
3. diel: Kocky domovej stavebnice
2. diel: Prestreté pre nový dom
1. diel: Plánujeme stavbu

Súvisiace články

Napíšte nám

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *