Cesta po starej ceste, pretkávaná malebnými výhľadmi a lesmi, je zážitok sám osebe. Na jej konci nás čakala nádherná rekonštrukcia historického domu s prívetivou akademickou maliarkou Ivanou Šafránkovou vo dverách.
Miesto s magickou atmosférou a žena, ktorej hlavné životné poslanie je navrhovanie krásneho oblečenia, spolu dokonale ladia. Prvá otázka sa priamo núkala:
Akú úlohu hrá genius loci v živote úspešnej módnej návrhárky?
Hľadala som dom s dušou, dostatočne veľký pre veľkú rodinu, pôvodne v Prahe, vzhľadom na požiadavky a dĺžku hľadania sa však rádius rozšíril na vzdialenosť do 30 kilometrov od Prahy. Nižbor sme si zamilovali na prvý pohľad, zámok vyčnievajúci nad riekou, údolie okolo rieky Berounky, křivoklátske lesy. Genius loci toto miesto rozhodne má a pre mňa je to dôležité. Keď vyrastáte a dlho žijete v čarovnej Prahe, hľadáte podobne magické miesto.
Dom akoby sa opieral o starobylo pôsobiace kamenné múry, klenby a „tajomné chodby“. Akoby bol súčasť starších hradieb…?
Dom postavili z kameňa, pravdepodobne vyťaženého z dvoch pivníc, ktoré sú v skale za domom. Prvé plány, ktoré sme zdedili, sú z roku 1887. Dom si nechal postaviť majiteľ tunajšej huty Hubert Schmid na prelome 19. a 20. storočia. Šlo o veľkorysý rodinný dom s terasou, niekoľkými hospodárskymi budovami a altánkom v terasovitej záhrade. V roku 1911 sa už objavuje na pohľadniciach z Novej Huty, ako sa Nižbor pôvodne volal.
V akom stave bol dom, než ste sa pustili do rekonštrukcie?
Naivne som dúfala, že aspoň strecha z bobrovky sa zachovala, bohužiaľ do kamenného domu pomerne dlho zatekalo a výrazne to poškodilo nielen krov, ktorý sa musel na niekoľkých miestach „zachraňovať“, ale aj murivo v zadnej časti domu, kde bola plesnivá drevená veranda. Predchádzajúce rekonštrukcie boli pomerne nešikovné a postupne sme sa ich zbavovali. Našťastie, väčšina základných charakteristických prvkov ako dvere, kľučky, vnútorné okná, niektoré drevené dlážky alebo dlažba sa zachovali.
Rekonštrukcia takej veľkej nehnuteľnosti je vždy náročná a jej náročnosť je priamo úmerná nárokom. Aké boli tie vaše? Aký názor mali pamiatkari?
Projektu rekonštrukcie domu sa ujal môj brat, architekt Milan Hrůza. Vzájomné pochopenie bolo len prirodzené, pretože máme podobný pohľad na veci. Diskusie o možných variantoch teda plynuli voľne pri pohári vína a naše nároky limitovali len naše financie. Vykonávacie plány, samozrejme, museli prejsť schvaľovacím konaním správy chránenej krajinnej oblasti, nemali sme však problém s odsúhlasením projektu, pretože rešpektuje ráz krajiny.
Čitateľov budú možno zaujímať stavebné detaily, trebárs: čo máte na streche, aké ste zvolili zateplenie domu, vykurovanie, prípadne technické zaujímavosti…?
Strechu pokrýva škridla Polka Tondach, ktorú sme zvolili namiesto pôvodnej bobrovky ako ekonomickejší a ľahší variant. Dom vyhrieva plynové ústredné kúrenie a kozubová vložka Jotul v obývacom priestore otvorenom do krovu. Kozub sme mali už v pražskom vinohradskom byte, preto sme hneď od začiatku vedeli, že v dome nebude chýbať. V kúpeľni a šatni, kde sme museli meniť dlážky, sme si dopriali dlážkové kúrenie.
Interiér je nádherná ukážka „loftovej“ koncepcie. Mäkké tóny, pastelové farby, veľa vzdušnosti a pritom útulne pôsobiaci interiér. Ako vznikal?
Charakteristiku zásadných stavebných vnútorných prvkov, napríklad schodiska, zábradlia, presklenej zimnej záhrady, sme riešili už pri tvorbe plánov s architektom. Zariadenie interiéru bolo dobrodružstvo, na ktoré som sa veľmi tešila. Súhra starého s novým, podriadená našim potrebám a pohodliu, vo farbách, ktoré sa neopozerajú. Svetlá sú väčšinou industriálne, pozbierané z rôznych bazárov, ktoré sa venujú predaju starého továrenského zariadenia. Naopak stoličky sú nové, pre značku Vitra ich navrhli dizajnéri Charles a Ray Eames. Denne pracujem s textilom, a preto je väčšina textílií spojená so značkou Timoure et group. Obrazy sú prevažne od mojich dvoch kamarátok, maliarok Pavly Soukupovej a Kamily Najbrtovej.
V podkroví máte krásny ateliér. Ako, čo a kedy sa tu odohráva?
Ateliér je výhradne môj priestor a všetci z rodiny to rešpektujú. Jediná výnimka je môj desaťročný vnuk, ktorý sa sem chodí hrať s legom, takže cez víkendy spolu zdieľame pracovný stôl. Z okien je krásny výhľad do záhrady, ja tu však trávim skôr nočný čas, kedy som najproduktívnejšia a môžem sa venovať nielen návrhom, ale aj nudnej administratíve. Radostné okamihy nastávajú, keď sa zamýšľam nad spriatelenými projektmi, a to hlavne pre Nadačný fond Pink bubble našej kamarátky, ktorá pomáha onkologicky chorým deťom a mladým ľuďom.
Foto: Jiří Hurt
