Tento pojem, vo svete známy už dlhšiu dobu, sa na našom architektonickom obzore vynoril zhruba pred desiatimi rokmi a získava na obľube najmä u mladej generácie. Priestorovo skromné bývanie môže byť pre niekoho nutnosťou, pre iného zvoleným životným štýlom. V našich podmienkach sa využíva najčastejšie na rekreáciu, ale je tiež inšpiráciou na zamyslenie. Vybrali sme pre vás niekoľko zaujímavých príkladov.
Anglický terminus technicus tiny house označuje malometrážny dom slúžiaci na trvalé alebo rekreačné bývanie. Môže byť navrhnutý individuálne, na trhu však nájdete aj množstvo dodávateľov sériových domov. Obsahujú v zredukovanej forme všetky funkcie a základné priestory, ktoré na bývanie potrebujeme – varenie, stolovanie, spanie, odpočinok, sociálne zázemie a určité nevyhnutné úložné priestory. Malá veľkosť však neznamená nejaké zásadné obmedzenie funkčnosti, naopak – tieto domy sú často vybavené najmodernejšími technológiami. Niektoré sú riešené ako sebestačné – s fotovoltikou, batériovým úložiskom, chemickým WC, systémom na zachytávanie, skladovanie a filtráciu dažďovej vody, plynovou bombou na varenie a pod. Nevyžadujú pripojenie na inžinierske siete (tzv. systém off-grid) a možno ich umiestniť prakticky kamkoľvek. Ešte väčšiu nezávislosť ponúka tzv. mobilheim, mobilhouse alebo mobilhome osadený na pojazdnej podnoži. Je určený pre tých, ktorí majú „kočovného“ ducha a necítia sa ukotvení na jedno miesto, ale naopak túžia po zmene prostredia, či už z dôvodov pracovných, rekreačných a podobne. Do tretice ešte pripomeňme treehouse, stromový domček. Príbytok vo vetvách stromu je určený na rekreáciu a nie je vybavený na bývanie.
Historická inšpirácia
Bývanie na malej ploche nie je žiadnym vynálezom 21. storočia, práve naopak, prevažná väčšina našich predkov tak bola nútená žiť po tisícročia. Vo vidieckych chalupách alebo robotníckych domčekoch obývali rodiny s húfom detí jednu miestnosť, deti spali na peci, dospievajúci a dospelí po dvoch na jednej posteli, bábätko v truhlici. Realita každodenného spolužitia všetkých naučila, ako účelne rozdeliť a zdieľať jeden priestor. Priestorová rozpínavosť bola vždy sprievodným znakom bohatstva, umožnená mocou a výsadami vyšších spoločenských vrstiev. Patricijské vily, paláce a sídla s desiatkami obytných miestností, knižnicami, pracovňami, salónikmi, jedálňami či hudobnými sálami boli oveľa viac znakom bohatstva a spoločenského postavenia šľachty ako skutočnou životnou potrebou a bolo možné ich realizovať a udržiavať len vďaka práci stoviek poddaných. Na všeobecné zväčšovanie obytných plôch došlo až s technickým pokrokom a postupným zväčšovaním bohatstva naprieč celou spoločnosťou, ktoré prebiehalo od konca 18. storočia. Oceľové a železobetónové konštrukcie priniesli veľké rozpony a veľkorysosť v stavebníctve. K určitej minimalizácii v oblasti bývania opäť došlo v dvadsiatych až šesťdesiatych rokoch minulého storočia v súvislosti s rýchlym populačným rastom a hromadnou bytovou výstavbou na sídliskách. Veľkosť domu a kvalita architektúry a vnútorného vybavenia spolu s lokalitou, v ktorej sa stavba nachádza, však naďalej symbolizujú sociálny status majiteľov. Rodinný dom s rozľahlou obývačkou, sklenou stenou do záhrady, s dvojgarážou, terasou a bazénom, to všetko pokiaľ možno na pokojnom mieste v prírode, kraľuje ako ideál moderného bývania predstavám a ambíciám niekoľkých generácií. (Paradoxne si mnohí stavebníci takých domov obľúbili tzv. minimalistický štýl, čo si predstavujú ako jednoduchý dizajn a minimum nábytku uprostred veľkého priestoru.)
Rad architektov aj odborníkov z iných odborov sa dnes vážne zamýšľa nad tým, či je vzhľadom na súčasnú ekonomickú situáciu a perspektívu zmien klímy tento ideál dosiahnuteľný, či je pre spoločnosť ako celok žiaduci a udržateľný. Podľa architekta, dizajnéra a bývalého rektora Vysoké školy uměleckoprůmyslové Jiřího Pelcla je toto poňatie bývania viac vizitkou spoločenskej úspešnosti ako štandardom zodpovedajúcim súčasným ekonomickým podmienkam väčšiny z nás. „Štandard treba chápať nielen v zmysle miery našich hmotných statkov, ale aj ako spôsob nášho myslenia k spoločenskej zodpovednosti,“ hovorí profesor. „Minidomčeky a vyššie zmienený ideál rodinného domu sú protipóly, ktoré zrkadlia, aké ťažké je nájsť realistickú polohu bývania v mestách aj dedinách.“
Prečo tiny house? Realita života aj nové priority
Ako prvotná príčina úspechu minidomčeka sa logicky ponúka otázka ekonomická a sociologická. Zaobstarať si dom je pre začínajúcu mladú rodinu čím menej dostupné, ceny domov aj bytov za posledných päť rokov vzrástli o desiatky percent, hypotéky sú nedosiahnuteľné a ťažko platiteľné a pravdepodobnosť, že zoženiete ten správny pozemok na stavbu vysneného domu sa blíži pravdepodobnosti výhry v lotérii. Nehovoriac o nákladoch na prevádzku domácnosti, trvalej nutnej údržbe domu a záhrady, prípadne opravách. Životné priority sa začínajú značne líšiť od spôsobu života generácií budovateľov, ktorí stavali a po desaťročia udržiavali dom ako životnú istotu a rodinný hrad. Dnešní mladí ľudia, z ktorých časť odrástla na sloganoch typu „Neviaž sa, odviaž sa!“ a „Pretože chcem!“, majú väzbu na materiálne statky aj na lokalitu, kde vyrástli, oveľa menšie, sú zvyknutí cestovať, a sťahovanie do iného mesta aj do zahraničia je oveľa častejšie ako predtým. Pribúda single domácností alebo dvojíc bez detí, pre ktoré sa zmyslom života stala práca. Tiež vzniká spoločenská vrstva, ktorá si určitú skromnosť dobrovoľne volí ako svoj príspevok k ochrane životného prostredia. To neznamená, že sa títo ľudia vzdávajú pohodlia a technických vymožeností dnešnej doby. Len sa im podarilo zbaviť sa sklonu k hromadeniu vecí (čo im možno závidieť) a vlastníctvo považujú za zaväzujúce a zaťažujúce, ich krédom je menej vlastniť a viac si užívať.
Skromný neznamená chudobný
Jednoduchý dizajn minidomčekov rozhodne nerezignuje na aktuálne trendy v architektúre, často sa stáva výzvou pre mladých architektov a predstavuje pestrú galériu tvarov a štýlov – od malých jednopodlažných „kociek“ cez tradičné tvary so strechou sedlovou alebo pultovou až po dvojpodlažné objekty. Sériovo vyrábané domčeky sú väčšinou ľahké drevené konštrukcie (obvykle panelové) založené na zemných skrutkách alebo pätkách, s jednoduchou sendvičovou obálkou. Povrch fasády tvorí najčastejšie drevo – palubovky, dosky, dosky z preglejky alebo rôzne typy fasádnych obkladových dosiek, plech či iné materiály. Na trhu nájdete aj kontajnerové príbytky s oceľovou konštrukciou a „bunky“ z odolnej sklolaminátovej škrupiny. Pretože ambíciou architektov býva väčšinou vytvoriť nízkonákladové bývanie v súlade s prírodou, sú tieto stavbičky navrhované s pokorou a zmyslom pre umiernenosť a táto motivácia niekedy prospieva architektúre viac ako otázka prestíže a veľkorysé financovanie. Nízky rozpočet nie je na prekážku atraktívnemu vzhľadu a originálnym nápadom. Napríklad dom KITO alebo Hutka predstavujú zaujímavé variácie na tradičný dom so sedlovou strechou, originálne nápady ponúka aj Pocket House.
Bývanie ako skladačka
Rozmery domu typu tiny house sú minimalizované vďaka kompaktnému riešeniu a úplne účelnej dispozícii bez chodieb a nevyužitých priestorov, ktorá dôsledne vychádza z funkčnosti a z veľkosti zariaďovacích predmetov. Dovnútra sa obvykle vstupuje priamo, bez zádveria, obytná časť je multifunkčná (tu sa varí, je aj spí), kuchynská linka aj so spotrebičmi zaberá maximálne 120–180 cm na dĺžku, miesto spálne je tu nika s veľkosťou dvojlôžka. Pri niektorých typoch je spanie umiestnené hore pod strechou. Do kúpeľní sa presne zmestí umývadlo, toaleta a sprcha, nikde žiadny kúsok miesta navyše, obslužná plocha sa drží overených ergonomických zásad. Do podkrovia vedie miesto schodov rebrík, k úspore miesta prispieva aj minimum dverí, väčšinou sú tu len hlavné vstupné dvere a dvere na WC. Pôdorys je premyslenou skladačkou, kde všetko do seba zapadá presne na centimeter. Niektorí výrobcovia ponúkajú vyhotovenie s terasou alebo pergolou, z minulosti už poznáme tzv. rastúce systémy, ktoré umožňujú k jednému modulu pridávať ďalšie a dom postupne zväčšovať (Freedomky).
Tiny house ako budúcnosť bývania?
Názory na koncepciu bývania v budúcnosti sa medzi odborníkmi značne líšia. Ekológovia a urbanisti považujú individuálny rodinný dom za neekonomický a z hľadiska ochrany prírody za neudržateľný a bojujú za maximálne zahusťovanie mestskej zástavby, výstavbu malých radových domov, mnohopodlažných bytových domov, miniatúrnych bytov a spoločných priestorov, v ktorých budú nájomníci zdieľať napríklad kuchyňu, obývaciu izbu a podobne. Táto myšlienka nie je úplne nová, tzv. kolektívne domy navrhovali už funkcionalistickí architekti v tridsiatych rokoch minulého storočia, ale ako nás učí história, sociálne inžinierstvo zavádzané odborníkmi zhora, hoci s dobrými úmyslami, viedlo vždy skôr k neblahým koncom, pretože sa často míňalo s ľudskou prirodzenosťou. „Minimalizmus nie je pre každého. Niekomu stačia tri tričká, to málo ho oslobodzuje, ale iného naopak zväzuje či stresuje. Musím preto vedieť, kto som a ako chcem svoj život žiť. A v tomto zmysle si prispôsobiť prostredie, nájsť jeho primeranosť. Veľký priestor je investícia a ja sa môžem pomýliť a skomplikovať si život voľbou niečoho väčšieho alebo menšieho, než čo mi vyhovuje. Žiadne univerzálne riešenie alebo veľkosť, ktorá by vyhovovala všetkým, v tomto zmysle neexistuje,“ hovorí architekt Michal Kohút z Fakulty architektúry ČVUT. „My architekti máme povinnosť hľadať a definovať si rôzne typy týchto miním či štandardov. Vždy však musíme vedieť, prečo to robíme, na čo ich chceme vzťahovať, a zároveň byť pripravení ich priebežne upravovať a meniť s tým, ako sa menia priority.“
