Fenomén Tiny House

Tento pojem, vo svete známy už dlhšiu dobu, sa na našom architektonickom obzore vynoril zhruba pred desiatimi rokmi a získava na obľube najmä u mladej generácie. Priestorovo skromné bývanie môže byť pre niekoho nutnosťou, pre iného zvoleným životným štýlom. V našich podmienkach sa využíva najčastejšie na rekreáciu, ale je tiež inšpiráciou na zamyslenie. Vybrali sme pre vás niekoľko zaujímavých príkladov.

Anglický terminus technicus tiny house označuje malometrážny dom slúžiaci na trvalé alebo rekreačné bývanie. Môže byť navrhnutý individuálne, na trhu však nájdete aj množstvo dodávateľov sériových domov. Obsahujú v zredukovanej forme všetky funkcie a základné priestory, ktoré na bývanie potrebujeme – varenie, stolovanie, spanie, odpočinok, sociálne zázemie a určité nevyhnutné úložné priestory. Malá veľkosť však neznamená nejaké zásadné obmedzenie funkčnosti, naopak – tieto domy sú často vybavené najmodernejšími technológiami. Niektoré sú riešené ako sebestačné – s fotovoltikou, batériovým úložiskom, chemickým WC, systémom na zachytávanie, skladovanie a filtráciu dažďovej vody, plynovou bombou na varenie a pod. Nevyžadujú pripojenie na inžinierske siete (tzv. systém off-grid) a možno ich umiestniť prakticky kamkoľvek. Ešte väčšiu nezávislosť ponúka tzv. mobilheim, mobilhouse alebo mobilhome osadený na pojazdnej podnoži. Je určený pre tých, ktorí majú „kočovného“ ducha a necítia sa ukotvení na jedno miesto, ale naopak túžia po zmene prostredia, či už z dôvodov pracovných, rekreačných a podobne. Do tretice ešte pripomeňme treehouse, stromový domček. Príbytok vo vetvách stromu je určený na rekreáciu a nie je vybavený na bývanie. 

Historická inšpirácia 

Bývanie na malej ploche nie je žiadnym vynálezom 21. storočia, práve naopak, prevažná väčšina našich predkov tak bola nútená žiť po tisícročia. Vo vidieckych chalupách alebo robotníckych domčekoch obývali rodiny s húfom detí jednu miestnosť, deti spali na peci, dospievajúci a dospelí po dvoch na jednej posteli, bábätko v truhlici. Realita každodenného spolužitia všetkých naučila, ako účelne rozdeliť a zdieľať jeden priestor. Priestorová rozpínavosť bola vždy sprievodným znakom bohatstva, umožnená mocou a výsadami vyšších spoločenských vrstiev. Patricijské vily, paláce a sídla s desiatkami obytných miestností, knižnicami, pracovňami, salónikmi, jedálňami či hudobnými sálami boli oveľa viac znakom bohatstva a spoločenského postavenia šľachty ako skutočnou životnou potrebou a bolo možné ich realizovať a udržiavať len vďaka práci stoviek poddaných. Na všeobecné zväčšovanie obytných plôch došlo až s technickým pokrokom a postupným zväčšovaním bohatstva naprieč celou spoločnosťou, ktoré prebiehalo od konca 18. storočia. Oceľové a železobetónové konštrukcie priniesli veľké rozpony a veľkorysosť v stavebníctve. K určitej minimalizácii v oblasti bývania opäť došlo v dvadsiatych až šesťdesiatych rokoch minulého storočia v súvislosti s rýchlym populačným rastom a hromadnou bytovou výstavbou na sídliskách. Veľkosť domu a kvalita architektúry a vnútorného vybavenia spolu s lokalitou, v ktorej sa stavba nachádza, však naďalej symbolizujú sociálny status majiteľov. Rodinný dom s rozľahlou obývačkou, sklenou stenou do záhrady, s dvojgarážou, terasou a bazénom, to všetko pokiaľ možno na pokojnom mieste v prírode, kraľuje ako ideál moderného bývania predstavám a ambí­ciám niekoľkých generácií. (Paradoxne si mnohí stavebníci takých domov obľúbili tzv. minimalistický štýl, čo si predstavujú ako jednoduchý dizajn a minimum nábytku uprostred veľkého priestoru.)