Aj keď záhrada oddychuje zimným spánkom a na pohľad pripomína polárnu krajinu, svojim tvorcom slúži ako miesto na dokonalý únik od starostí všedných dní. Stačí sa len teplo obliecť a vyraziť na prechádzku medzi stromy alebo k zurčiacemu jazierku.
Majitelia sú radi, že v zime môžu na záhrade objavovať veci, ktoré by si v lete zrejme vôbec nevšimli. „Čerpáme energiu z pokoja, ktorý tu pri teplotách pod nulou panuje,“ smeje sa Iva Sedláčková. Naozaj je tu také ticho, že keby spadol špendlík, bolo by počuť cinknutie o zmrznutú zem.
Vtom sa nečakane ozvú tajomné bublavé tóny; znejú tým prenikavejšie, čím viac sa naše kroky blížia k valu na konci záhrady. Vodu v inom než pevnom skupenstve by v tomto počasí čakal málokto, a predsa si sčerená hladina kúpacích jazierok veselo pohmkáva, akoby sa jej zima vôbec netýkala.
Začalo to jazierkom
„Nie je to žiadne kúzlo, ale skvelý nápad môjho manžela Ondreja. Jednoducho necháva cez zimu bežať čerpadlá. Spúšťajú sa každé dve hodiny, aby jazierka ani ryby v nich neskončili pod ľadovou pokrievkou,“ vysvetľuje Iva. Efektný trik oživuje celú záhradu nielen upokojujúcim zvukom, ale aj vizuálne. Hneď ako sa slniečko schová za hmlistú clonu, premenia sa vodné nádrže na luxusné čierne perly trblietavejšie ako čerstvo napadnutý sneh.
Kým v lete sú vlhké brehy zarastené vysokými pálkami, teraz sa mráz pohráva už len s ich kratučkými pahýľmi. Ondrej totiž husté trsy kosí už pred zimou, aby ich nemusel zväzovať, aby ich polámané listy vo vode nehnili. Zo skúsenosti vie, že aj keď do obnažených stebiel naprší a voda v nich zmrzne, na jar vždy spoľahlivo vyženú mladé výhonky, na ktorých s obľubou vysedávajú rybáriky. „Netušili sme, že sem voda naláka toľko života,“ podotýka Ondrej a nadšene vymenováva druhy žiab, vážok a vtákov, ktoré ich navštevujú.
Jazierka boli vôbec tým prvým, čo majitelia na pozemku vybudovali. „V lete sme sem s vnúčatami jazdili kúpať sa, tu a tam sme zasadili stromček alebo ker ríbezlí. Až po pár rokoch padlo rozhodnutie postaviť dom a zapustiť tu korene natrvalo…“
Achillea filipendulina – rebríček túžobníkový
Echinacea purpurea – echinacea purpurová
Gaura lindheimeri – gaura Lindheimerova
Liatris spicata – liatra klasnatá
Phlomis russeliana – sápa záhradná
Rudbeckia fulgida – rudbekia žiarivá
Salvia nemorosa – šalvia hájna
Sedum telephium – rozchodník vzpriamený
Tichí svedkovia premien
Všetko, čo sa na záhrade odohráva, vnímajú všadeprítomné dreviny rozmanitých druhov, veľkostí a farieb. Aj keď už dávno ticho spia, dokážu odovzdať energiu každému, kto sa pozrie na ich farebnú borku, zelené listy alebo zaujímavý tvar konárov. Pre vášnivého hubára Ondreja bola túžba preniesť kúsok lesnej pohody do vlastnej záhrady prirodzená. Niet preto divu, že chodníčky meandruje okolo smrekovcov, hrabov a dubov. Tri až päť metrov vysoké stromy sú o trochu nižšie ako bujne rastúce vŕby a brezy s vetvami vzpriamenými i previsnutými. „Smútočné formy mám najradšej,“ zveruje sa Iva, „vyžarujú zvláštnu melancholickú, uvoľňujúcu náladu a tvoria dokonalú kulisu pre meditačné cvičenie.“
Aby záhrada s opadanými drevinami nepripomínala röntgenovú snímku, potrebovala oživiť vždyzelenými rododendronmi a ihličnanmi, ktorých siluety sa zreteľne rysujú na bielom podklade pri hraniciach pozemku aj vedľa domu. Smreky, jedle, borovice a tisy rastú solitérne či v úhľadných skupinách tak, aby sa dalo prezrieť si ich zo všetkých strán. S chumáčikmi snehu uviaznutými medzi ihličím vyzerajú nežnejšie než kedykoľvek inokedy.
Záhrada oslávila desať rokov od založenia, stromy a kríky mnohonásobne zväčšili objem a napriek deficitu dažďa a otvorenej polohe ľahko svahovitého pozemku, kam sa prievan hrnie z protiľahlého poľa, na nich neuvidíte suchú ihličku. „Máme hlbokú studňu a zbierame aj vodu zo strešných odkvapov do podzemných nádrží, takže v lete môžem polievať pokojne každý deň. Inak by stromčeky neprežili,“ myslí si Ondrej.
Foto: Adéla Taitlová
