TÉMA: Postavím si sám

Za čias našich pradedov bola svojpomocná stavba samozrejmosťou a pred zhruba tridsiatimi rokmi nutnosťou. V období všeobecnej mizérie totiž ľudové staviteľstvo predstavovalo prakticky jedinú možnosť, ako si zaobstarať vlastnú strechu nad hlavou.

Používal sa materiál z „búračiek“, bežná bola samovýroba a rôzne kutilské riešenia. To nijako neznižuje obdiv k budovateľom, pre ktorých bola stavba príležitosťou na sebarealizáciu a preverenie síl. Práve vtedy vznikol pocit, že stavebníctvu u nás „rozumie“ takmer každý. Rozhodnutie „postavíme si“ postupom času nahradilo „necháme si postaviť“, prípadne „kúpime si postavené“.

Ako huby po daždi vznikali (a zanikali) projekčné kancelárie, ateliéry a stavebné firmy. Trh ovládli silní hráči, developeri… a bohužiaľ aj podvodníci. Kvalita sa postupne začala meniť na nekvalitnú kvantitu alebo často len na obyčajný prísľub. S pribúdajúcou nedôverou v iných začala v ľuďoch opäť klíčiť dôvera vo vlastné schopnosti. Štatisticky dnes opäť pribúda počet ľudí, stavajúcich domy vlastnými silami.

Hlavným motívom je vo väčšine prípadov zníženie nákladov. Kým štvorcový meter domu postaveného svojpomocne vyjde zhruba na tristo až štyristopäťdesiat eur, pri developerskej stavbe predstavuje táto suma spravidla až trojnásobok. Dvesto metrov obytnej plochy možno svojpomocne postaviť za cenu do 75 000 eur. Záujem o sebestačnosť rapídne narastá. Dopyt po zhotovení diela bez účasti stavebnej firmy medziročne rastie približne o 30 %.

Dôkazy v číslach

Svojpomocná stavba má svojich zástancov i oponentov. Tí prví argumentujú neustálym nárastom počtu individuálnych stavieb. Argumentom v prospech svojpomocnej výstavby je priemerný vek stavebníkov (25 až 44 rokov) a nízka priemerná cena diela (od 55 000 do 75 000 eur). Odporcovia z radov stavebných odborníkov kritizujú spôsob výstavby, ale predovšetkým výsledky niektorých individuálnych počinov.

Odmietavým postojom sa netaja mnohí architekti či projektanti. Tvrdia, že spôsob stavby rodinného domu svojpomocne, tak ako sa u nás praktizuje, nebýva častý v žiadnej vyspelej európskej krajine. Tu treba dodať, že situáciu na slovenskom trhu významne ovplyvňuje práve cena a úroveň práce stavebných firiem.

Anabáza individuálneho stavebníka

Rodinný dom sa dá postaviť za 50 000, 100 000 aj za 500 000 eur a viac. Pri domoch, ktoré vznikajú z potu, nadšenia a odriekania budúcich majiteľov, však zvyčajne ide o „čo najviac muziky za čo najmenej peňazí“.

Za zásadným rozhodnutím stavať svojpomocne treba vidieť okrem odhodlania veľa driny a rizika. Práve preto si svojpomocní stavebníci zaslúžia viac obdivu ako susedskej nežičlivosti.

Nepísané zásady

Preč sú časy, keď sa oficiálne stavalo podľa schváleného projektu, ale pretože mnohí stavební majstri nevedeli v technických „omaľovánkach“ čítať, stavbu riadili intuitívne, podľa praktických skúseností. Meralo sa olovnicou, nedostatkový konštrukčný materiál nahradili domácky zhotovené stavebniny, a hoci väčšina takto postavených domov dodnes stojí, o komforte, nieto ešte o energetickej úspornosti nemôže byť reč. Dnes sa zmenili nielen materiály a technológie, ale aj „manuál“ stavby ako takej.

Stavebný zákon realizáciu stavieb svojpomocne pripúšťa, nijako ju nedefinuje, ale kladie pomerne prísne podmienky. Stavebník, ktorý sa rozhodne pre výstavbu vlastnými silami, je povinný zabezpečiť stavebný dozor a stavebnému úradu oznámiť konkrétnu osobu, ktorá ho bude vykonávať. Na stavbe je totiž dôležitá úloha koordinátora všetkých profesií, ktoré majú čo do činenia s konštrukčnou, stavbárskou a architektonickou stránkou diela.

Čo hovoria stavebníci

Každoročne sa v redakcii hromadia podklady a fotodokumentácie mnohých novostavieb aj rekonštruovaných objektov. Každoročne ich desiatky publikujeme. Všetky tieto individuálne počiny majú veľa spoločného. Ich budovatelia sa netaja počiatočným entuziazmom a žiadny svoje rozhodnutie neľutuje. Vo väčšine prípadov im stavba doslova i obrazne „tehla po tehle“ prešla vlastnými rukami. Odborné práce však takmer bez výnimky zverili remeselníkom. V sprievodných listoch sa najčastejšie objavovali slovné spojenia: „šikovný a zručný partner“, „veľa práce“, „ušetrené financie“, „za kvalitu ručíme“, „na dozor sa môžeme spoľahnúť“…

Najčastejšie riziká svojpomocnej výstavby

Stavební odborníci, v mnohých prípadoch odporcovia svojpomocného stavania, sa na celú záležitosť pozerajú trochu skeptickejšie. Tvrdenia o finančných úsporách podľa nich často vedú k voľbe nevhodných výrobkov a následne aj technológií. Úplným laikom chýbajú potrebné znalosti, manuálna zručnosť a nevyhnutná presnosť.

Stavby často nespĺňajú kritériá noriem (bezpečnostné požiadavky na schodisko, zábradlia, elektroinštalácie, kanalizáciu, izoláciu). Objekty v konečnom dôsledku nenaplnia deklarovaný a projektovaný energetický štandard. Hľadanie chýbajúcich financií niekedy vedie k častým zmenám, k zjednodušovaniu alebo dokonca k obchádzaniu schváleného projektu.

Protichodné stanovisko

Ing. arch. Tomáš Veselý z ateliéru Break Point tvrdí, že spoľahlivá realizačná firma sa všeobecne hľadá zložito, kvalita sa dá napriek tomu zistiť z realizovaných stavieb a referencií iných investorov. Stavbu svojpomocne väčšinou volí investor, ktorý chce ušetriť – čo nemusí byť a nebýva pravda.

Podobný názor zastáva majiteľ projektového ateliéru ThermoPlus Ing. Peterka: „Svojpomocných stavebníkov pribúda, čo vidím ako určitý návrat k minulosti, vyvolaný istou nedôverou v dodávateľa a prirodzenou snahou ušetriť.“ Práve to je podľa projektanta diskutabilné napríklad kvôli vyššej dani pri nákupe materiálu alebo absencii garancií a záruk. „Nič proti čiastočnej alebo úplne svojpomocnej výstavbe, ale určite vždy s kvalitným autorským dozorom projektanta a technickým dozorom stavebníka,“ dopĺňa Ing. Peterka.

Do tretice stanovisko majiteľa stavebnej firmy DK 1 Ing. Daniela Kozla, ktorý síce patrí k odporcom svojpomocnej výstavby, ale napriek tomu ju rešpektuje ako vec slobodného rozhodnutia každého jedinca. „Stavarina sa študuje štyri až desať rokov, potom prichádza mnohoročná prax a získavanie skúseností. Amatér by sa tu veľmi „pliesť“ nemal a v mnohých súvislostiach dokonca ani nesmie. Zúfalý stav tuzemského stavebníctva však nahráva tomu, že než sa roky súdiť, je skutočne lepšie urobiť si niektoré veci sám.“

Výber materiálu a technológie

„Ak chcete stavať sami, mali by ste si vybrať vhodný, jednoduchý systém,“ radí Ing. Heinrich zo spoločnosti Heluz. Technológia murovania z komplexného tehlového systému nie je zložitá a pri dodržaní jednoduchých zásad možno postaviť hrubú stavbu rýchlo a kvalitne. Klasická murovacia malta sa dnes takmer nepoužíva, tehly sa vyrábajú s brúsenou ložnou plochou a spájajú sa pomocou tenkovrstvových mált alebo špeciálnej peny.

Podmienkou je kvalitne vyhotovený projekt, najlepšie s dokumentáciou vyriešených detailov. Naštudujte si postupy odporúčané výrobcom materiálu, zaobstarajte si príručky, pozrite montážne videá. Postupy správneho murovania z brúsených, nebrúsených aj akustických tehál, realizácia priečok aj montáže keramických prekladov a stropov sú podrobne popísané v rôznych príručkách pre stavanie.

Príbeh jedného domu

Dnešní individuálni stavebníci síce majú k dispozícii moderné materiály a technológie, napriek tomu v ich počínaní treba vidieť okrem obrovského nadšenia aj veľa odriekania, veľký kus odvahy a rizika.

Stavebník: Bc. Vít Klouček, štátny zamestnanec a študent Vysokej školy dopravnej

Trúfnuť si na stavbu svojpomocne si vyžaduje dostatočné znalosti a skúsenosti. Ak nie sú, človek sa musí veľa obzerať a pátrať. Presne tak postupoval aj „náš“ stavebník, tridsaťšesťročný pán Klouček. Pôvodnou profesiou vodič, dnes štátny zamestnanec, mladý človek s množstvom kontaktov a priateľov. Oslovil najbližšieho suseda, „rozhodil siete“ a našiel ochotného projektanta, človeka na stavebný dozor a ľudí na odborné remeslá.

„Sused odnaproti práve ťahal stavbu do poschodia, nuž som sa ho opýtal, aké zložité je stavať. Povedal mi, že sa to dá zvládnuť, a to definitívne rozhodlo. Viete, tento spôsob stavania je hnací motor. Potrebujete veľa informácií, a aj keď sa vám niekedy nechce, nemáte náladu alebo ste unavení, musíte. Postupne ma to začalo baviť a nakoniec ma to úplne pohltilo.“

V najjednoduchšom programe na počítači si začal kresliť dom. Jednoduchý obdĺžnik natočený podľa svetových strán, v mierke susedné domy, cestu a miesta, kde sa dá napojiť na verejné siete… nakreslil vstup do domu, vnútorné dispozície, schodisko, okná, komín. Hľadal a skúmal na internete. Konzultoval, listoval časopisy a katalógy. Po večeroch porovnával uvádzané normy, koeficienty a veľa ďalších parametrov a ukazovateľov, až si nakoniec vybral. „Veľa možností nebolo. bungalov som zavrhol, ten by sa sem nezmestil. tak som tým obdĺžnikom 11 x 8 m tak dlho „pohyboval“ na parcele, až sa nejako usadil. no a projektant mi potom pomohol dotiahnuť návrh do papierovej podoby so všetkou nevyhnutnou administratívou.“

Príbeh obyčajného nadšenia

„Stavbu domu som začal plánovať asi pred štyrmi rokmi,“ vracia sa autor diela na začiatok. „Vlastný byt bol v nedohľadne, navyše sa považujem za vidiecky typ. Možnosti vrátane pozemku sa priamo ponúkali. A prečo svojpomocne? Kvôli jednoduchým počtom. Profesionálny murár, s ktorým som sa dohadoval o spolupráci, mi predložil súpis čiastkových prác s cenovou kalkuláciou. Keď som videl sumu – len za základovú dosku a hrubú stavbu pre dvoch ľudí žiadal 15 000 eur! Dohoda sa teda scvrkla na zhotovenie základovej dosky, začlenil som sa do partie a rozpočet vydelil tromi. Od začiatku som vychádzal z toho, že budem mať dosť podhodnotenú hypotéku,“ pokračuje pán Klouček. „Viac by mi vzhľadom na výšku príjmu nepožičali. Veľa sme s rozpočtárom škrtali. Stavba bola ohodnotená na 92 000 eur, k dispozícii mám asi 70 000 eur.“ Stavebníkova kalkulácia: 74 000 eur na materiál a práca, okrem odborných remesiel, zadarmo! „Všetko šlo rýchlo. Môj cieľ bol postaviť a bývať. Nie rozrobiť a potom sa uvidí …“

Zvyšok je už len o práci

Prišiel kamión, pán Klouček si požičal paletový vozík a rozvozil materiál po obvode dosky. „Tých paliet bolo tridsaťpäť, čo paleta, to tona. Každá tehla prechádzala rukami niekoľkokrát. A to boli len tehly. Výrobca konštrukčného systému nám pomohol so založením stavby na základovej doske, na dvoch alebo troch ďalších radoch sa podieľal aj murár. Potom odišiel na dovolenku a čas ubiehal. Zvyšok predstavenia – čo deň, to jeden rad obvodového muriva – sa odohrával v réžii s obsadením jedného muža. To všetko za dozoru skúseného profesionála, stavebného inžiniera. Úskalia prišli až pri montáži stropu, napoly skladačky a napoly monolitu. Statik našťastie všetko máličko predimenzoval a opäť pomohol stavebný dozor, zohnal šalovacie dosky, podpery a ľudí.“

Aké si urobíš, také máš…

„Keď si človek robí veci sám,“ myslí si stavebník, „je zodpovednejší, robí poctivo a nič nenecháva náhode. Keď niekde pri dlážke unikne pol milimetra, čo je úplne normálne, tak hore, vo štvrtej alebo v piatej sérii, už to môže byť pokojne pol centimetra. Zaumienil som si, že sa nebudem k žiadnej práci vracať.“ Dom je pod strechou, pretína ho komínová stavebnica. Postupne sa dorábajú priečky, vo výrobe sú okná. Je čas na domové rozvody. Tie z veľkej časti zmiznú v dlážke. elektrikári a inštalatéri všetko zapoja, sprevádzkujú či prehodnotia.

Stavebníka teraz čaká ďalšie dôležité rozhodnutie, prevádzkové technológie. „Priznám sa, s nejakým presne definovaným energetickým štandardom som veľmi nepočítal. K úsporám prispeje izolované murivo a predokenné rolety,“ uzatvára. „Aby dom spĺňal kritériá energeticky úspornej stavby, budem musieť definitívne doriešiť systém vykurovania. Uvažujem o plynovom turbokotle s bojlerom, alternatívne o kozubovej vložke alebo kozube s výmenníkom na ohrev vykurovacej vody.“

Tesne pred cieľovou páskou

Ručí pozemkom, domčekom rodičov, stavbou. Netají sa osobným vzťahom k hotovému dielu, pády, úrazy, modriny a odreniny prestal počítať. Zažil aj chvíle a momenty, keď si hovoril: „Dosť, končím!“

Text: Peter Pavlík | Foto: Vít Klouček a archív